Cesta k vlastnej identite - realita či ilúzia?

Autor: Martin Ďurko | 6.9.2014 o 6:59 | Karma článku: 3,17 | Prečítané:  815x

Tretí zo série článkov, v ktorých sa snažím zamyslieť nad človekom, jeho poznávaním a z neho vyplývajúcou osobnou identitou. Niektorí hľadajú vo svojom živote jeho zmysel, zatiaľ čo iní ho väčšinou pasívne vypĺňajú nezmyslom alebo len tak nasledujú dav v ktorom žijú.

V predchádzajúcom článku Počuli ste už o “cognitive decoupling”? som sa snažil vysvetliť mechanizmus ľudskej mysle, ktorý sa dnes v rámci skúmania jej tajomstiev považuje za kľúčový. Dnes by som sa chcel s vami ďalej zamyslieť nad tým, ako sa naša schopnosť identifikovať a úspešne upraviť automatické vzorce správania vzťahuje k osobnej identite a slobodnej vôli.

            Mali by sme asi začať nasledovnou otázkou: Kde sa táto pomyselná cesta k vlastnej identite začala? Ide o pomalý proces vyčleňovania vedomia vo forme reflektívneho myslenia z oceánu nevedomých psychických procesov a jeho zrýchlenú formu môžeme vo vývoji človeka od narodenia až k jeho dospelosti sledovať aj dnes. Postupne sa u nás, v rámci procesu odpojenia od prítomnosti, vyvíja schopnosť uvedomiť si to čo sa stalo (pohľad do minulosti), neskôr sa dopracujeme k možnosti vnímať to čo sa deje (kognitívna simulácia v prítomnosti) a nakoniec sme schopní vytvárať alternatívne verzie reality aj z pohľadu do budúcnosti. Táto posledná úroveň myšlienkových procesov sa priamo vzťahuje k anticipácii – ľudskej schopnosti aktívne si uvedomovať budúce dôsledky nášho správania a podľa možnosti ich náležite upraviť v prítomnosti. Predstavte si obdobie vo vývoji ľudského druhu, kedy ľudský mozog začal po prvýkrát vytvárať alternatívne verzie reality prostredníctvom kognitívnej simulácie. Presne v tomto období sa musela na rozhraní týchto psychických procesov vytvoriť aj základná forma vedomej osobnej identity, ktorá bola schopná rozlišovať medzi abstraktnými verziami reality a realitou skutočnou a tiež vysvetliť vzťah vzniknutej identity k nim. Zároveň bolo potrebné tieto novo uvedomované psychické obrazy aj pomenovať, triediť a rozlišovať, čo postupne viedlo k rozvoju reči, ktorá slúžila ako nástroj pre zdieľanie obsahu jednotlivých izolovaných myslí a zároveň ako archivačný prostriedok existujúceho poznania. Od tohto pomyselného obdobia vo vývoji človeka sme sa cez vývoj písma, kódov a komunikačných technológií dostali v rámci interpretácie – poznávania skutočnosti a samých seba až tam, kde sa nachádzame dnes.

            Chcel by som tu opäť spomenúť myšlienku vyjadrenú v mojom prvom článku Cesta za poznaním a možno aj k novej spoločnosti, v ktorom sa snažím zdôrazniť fakt, že skutočná realita a k nej prislúchajúca osobná skúsenosť má vždy väčšiu hodnotu ako ktorákoľvek z jej v každom ohľade limitovaných individuálnych či kolektívne zdieľaných abstraktných verzií. Realita vznikajúca v rámci kognitívnej simulácie ako aj formy virtuálnej reality vznikajúce prostredníctvom reči, písma či novodobých technológií sú vždy realitami odvodenými. Ako také by mali slúžiť v každom prípade len ako pomôcka na ceste za poznaním skutočného života a nie ako cieľ nášho poznávania.

Ľudské zmyslové vnímanie a s ním súvisiace myslenie patrí do kategórie nedobrovoľných činností, pretože prebieha autonómne a nepretržite. Duchovné praktiky východu vyvinuli postupy, ktorými sa táto činnosť dá spomaliť avšak nikdy nie úplne zastaviť (obrátenie zmyslového vnímania do vnútra či zníženie prahu citlivosti nie je jeho zastavením). Myseľ každého človeka je neustále zásobovaná nespočetným množstvom informácií z okolia a ako keby tohto zväčša pasívneho myslenia nebolo dosť, tak v tejto činnosti vo forme spracovania, triedenia a ukladania informácií pokračuje aj počas spánku. Pod pojmom myseľ v tomto prípade rozumiem jej vedomú ako aj nevedomú časť.

            Najprv sa teda pozrime na to, ako si tvoríme obraz osobnej identity u iných ľudí. Je zrejmé, že priamy prístup k ich myšlienkovým procesom či vnútornej motivácii nám chýba a preto sme odkázaní na množstvo psychických mechanizmov, ktoré nám pomáhajú doplniť chýbajúce hodnoty v pomyselnej rovnici výpočtu správnej hodnoty ich osobnej identity. Automaticky a nepretržite interpretujeme (viac pasívne ako aktívne) ich mimiku, gestikuláciu, reč a správanie tak, aby sme k nim mohli priradiť zmysluplné zámery a motiváciu, ktoré nám v konečnom dôsledku pomáhajú v rámci snahy o spoľahlivú predpoveď ich budúceho správania. Vytvárame si predstavu o ich osobnosti, ktorá je priebežne aktualizovaná a vždy zohľadňuje len niektoré nám dostupné atribúty. Táto konštrukcia osobnosti “na druhej strane” sa samozrejme viaže hlavne k našej predchádzajúcej skúsenosti s dotyčnými alebo podobnými ľuďmi a jej výpovedná hodnota sa môže prípad od prípadu výrazne líšiť. Pre nedostatok informácií, osobnej skúsenosti v dostatočnom množstve životných situácií, sme v každom prípade obyčajne odkázaní na intuitívny odhad. Tento nám naozaj môže v mnohých situáciách pomôcť, ale na druhej strane je zároveň aj zdrojom škodlivých stereotypov, pretože pracuje na základe analógií (spodobňovania iných ľudí a situácií navzájom medzi sebou) a je v plnej miere determinovaný našou minulou skúsenosťou a fixne stanovenými kategóriami v rámci osobnej mozaiky obrazu skutočnosti. Navyše hodnota prítomného okamžiku a jedinečnosť každej z ľudských bytostí sa v tomto prípade žiaľ stráca. Nehovoriac o nevyhnutnosti postaviť sa do opozície vlastnej intuícii a pocitom v prípadoch, kedy sme v minulosti prešli negatívnou osobnou skúsenosťou, ktorá narušila náš prirodzený vývoj vo vzťahoch, v rodine a spoločnosti.

            Tu sa dostávame k mechanizmu, ktorý som podrobne opísal v mojom poslednom článku. Človek a jeho identita môže byť tvorená v prevažnej časti len pasívnymi vzorcami správania bez možnosti ich aktívnej modifikácie alebo naopak sa môže pohybovať v rámci rozsahu vlastnej vnútornej slobody s možnosťou toto automatické správanie prispôsobiť prítomnému okamžiku. Prvá z opísaných identít je závislá na externých silách prostredia a tiež skôr kolektívne zdieľanou ako identitou individuálnou, pretože sa odvíja od rodinných, spoločenských a kultúrnych životných podmienok. Nezahŕňa v sebe element reflektívneho myslenia, ktorý by ich mohol zobjektívniť, prehodnotiť a následne aj primerane upraviť. Mnohé z kultúr opisujú ľudský potenciál a špecifické životné obdobia, v ktorých je možné rozvinúť schopnosti vedúce k oslobodeniu mysle a dosiahnutiu vnútornej slobody.

V tomto štádiu ľudského vývoja sme schopní postupne sa presunúť na poslednú z úrovní v rámci modifikácie našich automatických reakcií, vzorcov myslenia a správania charakterizovanú v nasledujúcich piatich bodoch.

 

  • automatická reakcia je rozpoznaná ako neadekvátna a chybná
  • v reálnom čase vieme prejsť do stavu kognitívneho odpojenia
  • tento stav následne dokážeme udržať tak dlho ako si to situácia vyžaduje
  • máme k dispozícii zručnosti a vedomosti potrebné na úpravu automatickej reakcie a sme schopní ich použiť
  • a nakoniec, na znak demonštrácie svojej vnútornej slobody, prispôsobíme svoje konanie aktuálnym požiadavkám skutočnosti.

Slobodná vôľa je základným konceptom modernej spoločnosti avšak ak uznáme výsledky výskumu v psychológii a zohľadníme aj našu osobnú skúsenosť, tak je zrejmé, že vzniknutá situácia vôbec nie je taká jednoznačná. Predpokladá sa, že mechanizmus ktorý používame v rámci konštrukcie osobnosti u iných ľudí je uplatňovaný aj v rámci budovania predstavy o vlastnej osobnosti. V tomto prípade však máme podstatne viac pozorovacieho materiálu, ktorý slúži ako základ pri jej tvorbe. Sme totiž nielen svedkami vlastného správania, ale máme zároveň aj priamy prístup k časti myšlienkových procesov, ktoré naše správanie predchádzajú či nasledujú. Kde, ako, v akom rozsahu či kvalite a hlavne prečo sa tieto konkrétne myšlienky tvoria však zostáva naďalej tajomstvom aj pre nás samých. Nemôžeme predsa hovoriť o skutočnej slobodnej vôli tam, kde jej existencia závisí na procesoch, ktoré sú z väčšej časti alebo dokonca úplne mimo našej kontroly. Kto z vás si vyberá koho alebo čo má rád a nakoľko sme schopní zasahovať do kvality a kvantity vlastných pocitov? Tie vstupujú do nášho psychického života obyčajne ako hotový produkt a my sa im v mnohých prípadoch len prispôsobujeme v myslení ako aj konaní. Jednoducho povedané, intenzívne formujú náš životný obsah, pretože rodeľujú veci a ľudí vo svete na stupnici v rozsahu „mám rád – neutrálny – nemám rád“ a mnohí z nás vôbec nepochybujú o tom, že tieto veci či ľudia sú naozaj nositeľmi našich pocitov. Celistvosť našej osobnej identity závisí na súlade nespočetného množstva psychických procesov mimo našej kontroly a preto zastávam skôr názor, že ako taká jasne neexistuje. Ide skôr o evolučne užitočný, pracovný a neustále sa meniaci produkt ľudskej mysle, v okolí ktorého sa odohráva špecifický životný príbeh. Jednotlivé procesy sa môžu medzi sebou navzájom veľmi ľahko rozladiť a konkrétny človek potom prežíva zmenený životný obsah, upravuje svoju argumentáciu a správanie novým pocitom a skúsenosti tak, aby to všetko dávalo nejaký zmysel.

Každý z nás sa už v živote určite ocitol v situácii, kedy prijal nejaké rozhodnutie a následne zlyhal pri jeho realizácii. Málokto si však uvedomuje, ako výrazne to ovplyvňuje posudzovanie konceptu a existenciu slobodnej vôle. Na odstránenie konfliktu vznikajúceho v podobných situáciách si ľudská myseľ vytvorila množstvo mechanizmov, z ktorých len niektorým sa tu budem bližšie venovať. Ide o automatické mechanizmy, ktoré sú u väčšiny ľudí uvedomované len málo alebo dokonca vôbec a slúžia hlavne na udržanie či nastolenie rovnováhy medzi naším myslením, konaním a realitou okolo nás. Myslenie nám je dostupné vo forme abstraktných predstáv o samom sebe a o skutočnosti, je zmiešané s očakávanými výsledkami a pri konfrontácii s realitou sa mimo úrovne reflektívnej mysle dostáva do nepríjemných a konfliktných stavov.

Najrozšírenejším z týchto mechanizmov je racionalizácia, ktorá znižuje konflikt vo vedomí prostredníctvom deformácie kvalitatívnych vzťahov medzi udalosťami či vecami v skutočnosti. Prostredníctvom tejto deformácie príčinných a hodnotových vzťahov sa dopracujeme k bezkonfliktnému (emocionálne neutrálnemu) stavu vo vedomí, ktorý nám umožňuje ďalej budovať a udržovať viac či menej iluzórnu predstavu o sebe a o skutočnosti. Tieto predstavy sú v konečnom dôsledku len pocitovo deformovanou verziou reality a tá v žiadnom prípade nemôže slúžiť ako pevný základ nášho (seba)poznania.

Ďalej ide o tzv. „induced compliance“, čo prekladám ako vynútené podrobenie sa. Predstavte si situáciu, v ktorej ste svedkami vlastného správania – špecifická reakcia či (zlo)zvyk atď. a nedokážete ho nijako ovplyvniť alebo zmeniť. Tieto situácie vystihujú príklady 1-4 v rámci dostupných mentálnych reakcií opísaných v mojom predchádzajúcom článku. Pre zachovanie bezkonfliktného stavu vo vedomí a ilúzie o slobodnej vôli sú potom takéto reakcie či vzorce správania zaradené do charakterového repertoáru vlastnej osobnosti. Pre zníženie rizika vzniku možného konfliktu vo vedomí sa zároveň vytvorí silný obranný mechanizmus (emočná bariéra), ktorý prostredníctvom rôznych hodnotových postojov, skresleného - selektívneho vnímania alebo dokonca aj úpravy pamäťového záznamu zabezpečuje rovnováhu ľudskej mysle. Človek sa s týmito časťami svojej osobnosti (vlastnosťami) identifikuje  oveľa intenzívnejšie a životný obsah hlavne prvej polovice života je nimi výrazne formovaný. Pravdou však v tomto prípade je, že v skutočnosti ide o bio-sociálne determinovanú osobnosť a nie o osobnosť individuálnu a slobodnú, ktorá sa môže vyvinúť len v rámci úspešnej transformácie ľudskej mysle na poslednej z úrovní mentálnych procesov opísanej v piatich bodoch vyššie.

V žiadnom prípade nepredpokladám, žeby sme sa mohli ako členovia konkrétneho sociálneho prostredia 100 percentne oslobodiť od jeho vplyvu, alebo žeby sme sa mohli odpútať od biologických limitov. To čo sa v mojich článkoch snažím naznačiť je skôr len cesta a ideálny cieľ, ktoré v rámci mojej osobnej skúsenosti výrazne prispeli k zvýšeniu kvality môjho života.

V predchádzajúcom článku ste mohli naraziť na citáciu analógie medzi človekom a rastlinou v nehostinnom prostredí, ktorou sa jej autor snaží preniesť našu pozornosť na skutočné príčiny ľudských nedostatkov a silu sociálneho prostredia (spoločnosti). Toto prostredie vytvára jej „dobrých aj zlých“ členov, ale tí sa vo svojej podstate od seba z pohľadu fungovania na úrovni automatických vzorcov správania vôbec neodlišujú. Vo svojej neschopnosti ich podľa potreby modifikovať si sú navzájom rovní a skutočný charakter a jeho povaha sa prejaví vždy tam, kde ich životné podmienky vytlačia zo zóny osobného komfortu a kde si situácia vyžaduje nový, aktualizovaný typ reakcie – upravený či úplne zmenený vzorec správania. Na tento fakt poukázali aj mnohí filozofi, keď sa snažili posúdiť hodnotu morálneho konania, ktoré z ich pohľadu muselo byť uvedomené a ako konanie s morálnou hodnotou aj jasne rozoznané.

Každý kto sa v živote ocitol v krízovej situácii, ktorá spôsobila pomyselné vykoľajenie z normálu a niekedy až deštrukciu zóny komfortu je nútený realizovať zmenu osobnosti (charakterových vlastností – vzorcov myslenia či správania) a k nej sa viažúcich hodnotových postojov, ktorá túto situáciu zohľadňuje. Po nej môže nasledovať opäť pasívne preradenie na inú koľaj, aj keď so značným prírastkom životnej múdrosti, alebo táto kríza môže poslúžiť ako impulz na začiatku dlhšej a náročnejšej cesty za (seba)poznaním. Na túto cestu sa môžeme dostať buď pasívne a cez bolesť v kritických životných situáciách alebo aktívne a dobrovoľne prostredníctvom postupného rozvíjania kapacity nášho reflektívneho myslenia, (seba)poznania a porozumenia skutočnosti.

Druhá polovica života podľa mňa bola a je v každom čase a priestore výzvou pre oslobodenie sa od našej podmienenej osobnosti a dosiahnutie poslednej piatej úrovne mentálnych procesov, ktorá poskytuje potrebný rozsah vnútornej slobody. Myslím si, že každá spoločnosť by mala byť v ideálnom prípade riadená ľuďmi, ktorí túto úroveň schopností a vnútornej slobody vo väčšine prípadov úspešne dosahujú. Osobne by som chcel, v rámci rozširovania a zdieľania porozumenia ľudskej mysle, prostredníctvom týchto článkov prispieť k potrebnej zmene v dnešnej konzumnej a materiálne orientovanej spoločnosti. V rámci mojej snahy o bližšie predstavenie jednej z alternatívnych ciest sa budem nabudúce venovať niektorým z možných príčin, ktoré nás udržujú v stave nepochopenia a ktoré nám zabraňujú postúpiť ďalej na ceste za (seba)poznaním.            

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?