Počuli ste už o "cognitive decoupling"?

Autor: Martin Ďurko | 24.8.2014 o 11:00 | (upravené 24.8.2014 o 11:07) Karma článku: 3,79 | Prečítané:  1005x

Druhé zo zamyslení sa nad tým, ako sa z človeka (ne)stáva človek a ako to ovplyvňuje kvalitu jeho života. Hľadanie a dosahovanie vnútornej slobody ako protiklad k dominancii minulej skúsenosti a automatickým vzorcom správania.

V tomto článku by som chcel ďalej rozvinúť myšlienku, ktorú som vyjadril v závere svojho posledného príspevku  uverejneného pod názvom:

Cesta za poznaním a možno aj k novej spoločnosti

Človek ako jediný tvor na zemi disponuje schopnosťou anticipovať, tzn. predvídať alternatívne dôsledky svojho konania v budúcnosti. To nám umožňuje svoje konanie primerane modifikovať a prispôsobiť výsledku tohto myšlienkového procesu, ale nie vždy to vyzerá tak, že túto schopnosť naozaj využívame.

Z nadpisu by sa dalo vydedukovať, aj anglicky nehovoriacou časťou slovenskej verejnosti, že „cognitive“ bude mať blízko ku „kognitívny“ čo znamená poznávací alebo týkajúci sa poznania, ale s tým druhým slovom to už bude asi trochu ťažšie. Skúsme si teraz objasniť význam tohto slovného spojenia a pozrime sa tiež bližšie ako to súvisí s témami, ktorým som sa venoval naposledy.

Osobne som sa vždy zaujímal o rôzne formy sebapoznania, všeobecne dostupné duchovné náuky a filozofie ľudskej spoločnosti bez ohľadu na kultúru v ktorej vznikli. Zastávam totiž názor, že zmysel života nie je rozdielny v čase ani priestore a že kultúrne systémy so svojimi zvykmi a tradíciami, ktoré človek automaticky vytvára, sú aj napriek svojim nesporným výhodám veľakrát skôr prekážkou pri jeho hľadaní a napĺňaní. Postupne som pochopil, že tak ako alchýmia alebo iná náuka o prírode z doby železnej nemôže slúžiť ako základ pre zmysluplnú debatu napríklad na chemicko-technologickej fakulte, tak ani filozofie o zmysle života človeka, jeho pôvode a poslaní z tejto doby mi nemôžu poskytnúť to čo hľadám. Toto presvedčenie so mnou nanešťastie nezdieľa väčšina svetovej populácie, čo je podľa mňa čiastočne zodpovedné aj za to, kde sa ako globálna civilizácia dnes nachádzame. Sme totiž svedkami nebezpečnej kombinácie archaického a niekdy až primitívneho myslenia doby železnej a výdobytkov modernej spoločnosti v prevažnej miere tvorenej vynálezmi rozvinutých vied.

Sebapoznanie sa asi najviac viaže na introspekciu, ale ako sa na ňu môžeme spoliehať, keď väčšina psychických procesov sa uskutočňuje mimo naše vedomie? Človek reaguje automaticky a veľakrát iracionálne aj tam, kde by to od seba vôbec neočakával. Tento fakt ako výsledok výskumu v psychológii bol v roku 2002 akceptovaný aj v rámci mylného predpokladu ekonomickej teórie (Nobelova cena - D. Kahneman a V. L. Smith). Jej závery boli totiž založené na predpoklade, že človek sa v každej situácii chová a rozhoduje racionálne. Máte podobnú empirickú skúsenosť aj sami so sebou? Tí čo pravidelne analyzujú vlastné myslenie a správanie by pravdepodobne s touto teóriou nesúhlasili, ale to nič nezmení na fakte, že sa považovala za platnú približne 150 rokov. Mojím ďalším kandidátom na podobné fiasko je násilne presadzovaná idea konkurenčného boja, pretože ľudská skúsenosť podľa mňa dosvedčuje, že oveľa častejším a všeobecne osožnejším javom v živote človeka je empatia a spolupráca. Potrebujeme sa len naučiť ako ju preniesť za iluzórne hranice vlastného životného priestoru a rozvinúť tak ľudský rozmer našej osobnej existencie v globálnom rozsahu.

Vráťme sa však k tomu záhadnému slovnému spojeniu „cognitive decoupling“ . Ide o výraz, na ktorý som narazil pri štúdiu prác K. Stanovicha a J. St. B. Evansa, ktorí už dlhé roky úspešne pracujú na teórii ľudskej mysle. Prvý z menovaných takisto dlhodobo kritizuje existujúce formy testov na vysokých školách ako aj na nižšom stupni vzdelania. Jeho hlavným argumentom je, že v súčasnosti uplatňované prijímacie kritériá na väčšine vzdelávacích inštitúcií nezohľadňujú výsledky experimentálneho výskumu v psychológii, teóriu mysle 21. storočia a súčasný stav nášho chápania ľudských kognitívnych procesov. Ako všetci dobre vieme, tak vzdelanie minulosti a bohužiaľ vo väčšine prípadov aj súčasnosti je zväčša zamerané na pasívnu memorizáciu a následné kvantitatívne testovanie zapamätaného.

Doslovný preklad slovného spojenia „cognitive decoupling“ by mohol byť „kognitívne odpojenie“ a dá sa považovať za nevyhnutný predpoklad pre už spomenutú anticipáciu – jedinečnú schopnosť ľudskej mysle. Umožňuje nám detekovať potrebu zmeniť automatickú reakciu generovanú z evolučne staršej úrovne ľudského mozgu a požadovanú zmenu aj realizovať vo forme primeranej modifikácie nášho správania. Tieto štruktúry mozgu zdieľame so všetkými zvieratami, ale v najväčšom rozsahu určite s cicavcami a špeciálne s primátmi. Automatická reakcia predstavuje  vo svojom základe podmienený reflex (vzorec správania či myslenia), ktorý je v plnej miere determinovaný našou predchádzajúcou skúsenosťou a niekedy môže mať úplne iracionálny (nezmyselný) základ. Na jednej strane takáto reakcia môže rozhodne šetriť čas, energiu a vzácnu mentálnu kapacitu, ale na strane druhej nás to v určitých životných situáciach zaraďuje na nižší evolučný stupeň. Koľkokrát ste boli svedkami podobných automatických reakcií u seba, priateľov či kolegov alebo u svojich blízkych?

Už Aristoteles tvrdil, že tou najdôležitejšou činnosťou a poslaním v živote človeka by malo byť rozvíjanie toho, čo ho robí ako človeka jedinečným a najviac odlišuje od iných zvierat a vecí. Svoj minulý príspevok som ukončil tvrdením, že touto schopnosťou je u človeka abstraktné myslenie – anticipácia a dnes sa snažím prepojiť moje tvrdenie s terminológiou kognitívnej psychológie a neurovedy.

Takže ako sme si už povedali, naša prvá reakcia je vždy automatická. Toto zohľadňuje základný princíp ľudského mozgu a súvisiacich kognitívnych procesov v ňom prebiehajúcich a tým je princíp minimálneho využitia a zaťaženia dostupných mozgových kapacít. Výstižne bol tento princíp vyjadrený slovami, že každý z nás je hlúpy do takej miery do akej mu to v živote prejde bez následkov (People are usually as stupid as they can get away with). To vysvetľuje všeobecnú pasivitu členov spoločnosti a to dovtedy, pokiaľ nie sú ohrozené ich konkrétne záujmy a pohodlie života. Aktívne preverovanie vlastných názorov na spoločnosť a na svet okolo nás, hodnotového systému či spôsobu života obyčajne vedie k nepríjemným pocitom a tým sa chce každý prirodzene vyhnúť. Uvedené platí hlavne pre ľudí, ktorých život prebieha z väčšej časti mimo úroveň reflektívneho myslenia, ktorej sa budem bližšie venovať ďalej. Automatické vzorce správania sú uložené mimo naše vedomie a pri ich modifikovaní či dokonca transformácii sa vždy uvoľňujú pocity a emócie (zväčša negatívne), ktoré ich dovtedy spevňovali a zabezpečovali tak ich dlhodobé uloženie a úspešné použitie.

Našťastie sú však aj ľudia, ktorí pochopili, že každá zmena je spojená s osobnou transformáciou a postupne sa naučili ako tieto ťažkosti na ceste za poznaním a nepríjemné pocity prekonať. Aktívne rozvíjajú v sebe to výhradne ľudské a prispievajú tak k transformácii a vývoju v spoločnosti. Ich život nie je prevažne ovládaný len z úrovne podmienených reflexov evolučne starších častí mozgu, ale v rámci svojho reflektívneho myslenia používajú vlastnú kognitívnu simuláciu reality na jej hlbšie pochopenie a lepšie sebapoznanie. Kognitívna simulácia predstavuje činnosť ľudského mozgu, ktorá umožňuje v našej mysli vytvoriť alternatívne verzie reality minulej, prítomnej ako aj tej budúcej a zároveň zabezpečiť dostatočnú úroveň rozlíšenia medzi skutočnou realitou a jej alternatívnymi kópiami navzájom. Koľko vnútorných rozhovorov ste už v živote viedli sami so sebou, či s inými ľuďmi v rôznych alternatívnych a abstraktných verziách reality svojej mysle? Táto psychická činnosť tvorí základ nášho mentálneho života a u väčšiny ľudí prebieha mimovoľne a bez väčšej kontroly. Niektorí z nás potom dokonca získajú iluzórny pocit, že v rámci tohto myšlienkového procesu niekto hovorí k nim či dokonca za nich. Dôsledky podobného presvedčenia sa následne prejavujú v rôznych formách naprieč celou ľudskou históriou a som presvedčený o tom, že aj vy sami poznáte mnohé z nich osobne.

Človek má schopnosť identifikovať potrebu zasiahnuť do automatického procesu podmienených reakcií, ale jeho úspešnosť závisí na kapacite jeho reflektívnej mysle. V prvom prípade si automatickú reakciu nemusí ani uvedomiť, v druhom prípade vie, žeby mal konať alebo reagovať inak, ale nie je schopný tak urobiť. V treťom prípade sa na úpravu a zmenu svojej automatickej reakcie aj podujal, ale tá si vyžadovala dlhšie zotrvanie v stave kognitívneho odpojenia než bol schopný, takže jeho jediná dostupná reakcia bola opäť automatická a podmienená jeho minulou skúsenosťou (starý vzorec správania). Vo štvrtom prípade dokázal potrebu upraviť svoju automatickú reakciu identifikovať, mal dokonca aj kapacitu na vykonanie tohto úkonu, ale chýbala mu znalosť alebo skúsenosť nevyhnutná k jej realizácii (chýbajúci „mindware“). Výsledkom je aj v tomto štvrtom prípade opäť automatická reakcia determinovaná minulosťou. No a v poslednom piatom prípade má človek pod priamou kontrolou všetky procesy potrebné na úpravu vlastného správania.

Proces v ktorom sa človek stáva človekom

  1. automatická reakcia je rozpoznaná ako neadekvátna a chybná
  2. v reálnom čase vieme prejsť do stavu kognitívneho odpojenia
  3. tento stav následne dokážeme udržať tak dlho ako si to situácia vyžaduje
  4. máme k dispozícii zručnosti a vedomosti potrebné na úpravu automatickej reakcie a sme schopní ich použiť
  5. a nakoniec, na znak demonštrácie svojej vnútornej slobody, prispôsobíme svoje konanie aktuálnym požiadavkám skutočnosti

Teraz sa pokúste vyššie uvedený popis previesť na osobnú životnú skúsenosť vo svojom súkromí, v pracovných či intímnych vzťahoch, pri konfrontácii s vlastnými závislosťami či vadami charakteru a pod. Predstavte si svojich rodičov alebo samých seba v neustále sa opakujúcich emocionálnych reakciách znižujúcich kvalitu vzájomnej komunikácie a spolužitia. Tieto reakcie sa obyčajne častejšie vyskytujú pri únave, v netradičných situáciách, pod stresom a hlavne mimo osobnú zónu komfortu  ako je napr. cesta na dovolenku, rodinná oslava, nová a doteraz nezažitá skúsenosť, nečakané komplikácie v dennodennom živote vyžadujúce čiastočnú alebo úplnú úpravu automatických vzorcov správania, atď. Zóna komfortu  so schopnosťou voľne a bezkonfliktne upravovať svoje správanie sa u niektorých ľudí môže niekedy zúžiť až natoľko, že ich život sa stáva viac utrpením a to nielen pre nich samých, ale aj pre ich okolie. Myslím si, že teraz už musíte jasne vidieť ako sa tento pomerne jednoduchý mechanizmus ľudskej mysle prejavuje aj vo vašom každodennom živote. Každá zo svetových civilizácií ho zachytila v mytologickom jazyku minulosti a vo forme obrazných prirovnaní, ktoré mnohým ešte aj dnes pomáhajú na ceste za (seba)poznaním. Avšak každý by mal vedieť, že obrazné prirovnania nám síce na tejto ceste pomáhajú, ale používame ich vždy tam, kde predmetným javom nerozumieme, pretože ich prirovnávame a opisujeme ako niečo iné čomu už rozumieme viac. Nehovoriac o naivnej a všeobecne rozšírenej antropomorfizácii každej časti reality okolo nás, ktorá podľa mňa v rámci úspešnej interpretácie skutočnosti skôr škodí ako pomáha.

Častou námietkou pri konfrontácii s popisom tohto jednoduchého psychického mechanizmu je tvrdenie, že uvedený postup si vyžaduje príliš veľa racionálneho myslenia a človek predsa nemôže žiť len racionálne. Táto námietka sa vzťahuje ku všeobecne rozšírenému a podľa mňa mylnému presvedčeniu, že racionálne myslenie postráda ľudské city a „default“ nastaveniu ľudského mozgu, ktorý sa prirodzene v každej situácii snaží myslieť čo najmenej. Nejde o výber medzi racionalitou a emóciami, ale skôr by sme sa mali naučiť maximalizovať ich prednosti a minimalizovať ich nedostatky, pretože len v ich synergii môžeme dosiahnuť úplné poznanie, či pomyselný cieľ a zmysel života. Možno aj preto je lepšie používať termín reflektívne myslenie, pretože k tomu je jednoduchšie priradiť hodnoty, ktoré s racionálnym (synonymum: rozumným) myslením spájal už Aristoteles a po ňom aj mnohí iní. Základným kameňom reflektívneho myslenia je podľa mňa zodpovednosť voči sebe a druhým, pretože si pri ňom jasne uvedomujeme naše vzájomné prepojenie s ostatnými ľuďmi a tiež s biosférou Zeme. Predpokladám, že proti podobne zadefinovanému výrazu sa dá už namietať trochu menej a to hlavne vtedy, ak si dokážeme aspoň čiastočne predstaviť potenciál zvýšenej kvality v živote jednotlivca ako aj spoločnosti spojenej s rozvojom tohto typu myslenia. Mám na mysli situáciu, v ktorej by väčšina ľudí bez problémov dosahovala posledný z piatich príkladov mentálnych procesov opísaných vyššie. Situáciu, v ktorej by vzájomná ľudská interakcia, život doma a v spoločnosti, neboli v podstate len pasívnou prezentáciou strnulých vzorcov myslenia a správania (offline bytie), ale v ktorej by človek vystupoval ako bdelý účastník so schopnosťou prispôsobiť svoje konanie výsledkom online účasti na rozhraní svojej psychickej a kolektívne zdieľanej fyzickej reality.

Väčšina svetovej populácie žije nanešťastie v stave, kedy automatické reakcie určujú (znižujú) kvalitu ich života. Každý z nás má veľmi silnú tendenciu položiť priamu zodpovednosť za konanie jedincov v spoločnosti výhradne na ich ramená a hlavne do oblasti vedomej kontroly, tzn. prisúdiť im rovnakú šancu zasiahnuť to svojho životného obsahu a upraviť nevhodné automatické reakcie. Avšak ako hovorí R. Martinez v dokumentárnom filme „Lotéria narodenia“, to nám na druhej strane nedovolí vidieť špecifické sily prostredia ktoré tieto reakcie u týchto ľudí sformovali. Predstavme si zúboženú rastlinu bez dostatku potrebných živín (svetla, minerálov a vody). Obviňovanie tejto rastliny za jej vlastnú zúboženosť a nedostatky by nám nedovolilo vidieť ochudobnené prostredie, v ktorom sa táto rastlina márne usiluje rásť a prosperovať. A rovnako je to podľa mňa aj s ľuďmi a ich životom v spoločnosti.

Byť slobodný tu a teraz je možné len na úrovni reflektívnej mysle, kedy naša minulá skúsenosť (automatické vzorce správania) primerane slúžia, ale nerozhodujú o našom myslení a konaní v prítomnosti. Preto si myslím, že reflektívne myslenie alebo tzv. pomalé myslenie ako ho opisuje D. Kahneman, je potrebné aktívne rozvíjať vo výchove doma ako aj vo vzdelávacom systéme na školách. Podobné schopnosti je obyčajne schopný predávať ďalej len ten, kto už primerane rozvinul vlastné reflektívne myslenie a dosiahol adekvátnu slobodu myslenia a konania, pretože aj staré príslovie hovorí, že slepý predsa nemôže viesť slepého.

Máme však v spoločnosti dostatok dospelých a zrelých ľudí, ktorí by ostatných mohli v tejto oblasti viesť a byť im príkladom? Ak áno, tak ich treba mobilizovať, pretože dnešná spoločnosť ich potrebuje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?